ikopanicky

      Vyrastal som asi ako väčšina detí : rodina, návštevy, a tak ďalej...človek rastie, zabúda na zlú tetu, ktorá na nás kričala keď sme sa šantili a vykrikovali vonku...po čase prestala...to bolo radosti...konečne sme mohli škriekať a skákať ! Dnes má človek rokov viac a je jasné, že staručká pani potrebovala kľud...ktovie, čo počas vojny zažila...a ktohovie, čo zažila počas svojho života. Je nad slnko jasnejšie, že keď prestala na nás kričať, zrejme skončila niekde v ústave a dnes už nežije...Na detstve je dobrá jedna vec: neuvedomujeme si veci ako dospelí - nič nás nebrzdí, nemáme nepriateľov a všetko je jedna veľká hra...Vekom zabúdame na osoby, ktoré boli pre naše detstvo dôležité...tety a ujovia, ktorých sme vídavali sedieť na lavičkách, prechádzať sa so psami...jedného dňa sme ich prestali vídavať a ani sme si toho nevšimli...

Posledné obdobie premýšľam nad tými, ktorých už roky rokúce nestretávam...či si ma pamätali tiež, hoci som ich len pozoroval, pretože robili také čudesné veci...Nedávno som sa pozrel von oknom ako voľakedy, keď som bol malý chlapec a spomenul som si, že pri jednom okne sedával celé dectvo celé dni jeden staručký pán...už tam roky nesedáva a nepozoruje život zo svojho okna...jeho siluetu vidím akoby to bolo včera...potom prišiel jeho syn, odtlačil ho s vozíkom od okna a potom som sa už nepozeral...vlastne som ho pozoroval niekedy celý deň. Kedy pil? Jedol? Už ho niet. Koľko ľudí ešte takto človek v pamäti vyloví a koľko stratí?

Je zaujímavá jedna vec: keď je človek dieťaťom, neustále sa pýta na tamto alebo ono, keď sa stávame dospelými myslíme si, že máme všetky odpovede a nakoniec sa dostávame do obdobia, keď sme šťastní, že sa vieme pýtať na veci, ktoré sú dôležité...potom tu máme potrebu zanechať niečo, čo pomôže našim deťom zorientovať sa, pretože nevedia klásť otázky nám.

Stále sa učíme, objavujeme nové veci...keď sme plní sily,  často si to nevážime a na starobu by sme tej sily potrebovali aspoň o niečo viac, aby sme mohli urobiť to alebo ono, čo sa nám zdalo v čase, keď sme boli pri sile zbytočné a robili sme len to, čo nás bavilo...Koľkokrát by sa človek potreboval narodiť aby pochopil zmysel žitia? Vytvárania harmónie? Malo by nám to stačiť raz...

Život je šanca mať rád ako spieva Elán, je možnosť veľa sa naučiť, veľa urobiť...niečo tu po sebe zanechať. To čo to je, si musí každý zvážiť sám. Pre každého je to niečo iné. Dôležité je posúvať sa dopredu a vstať pri každom údere, ktorý dostaneme...