ikopanicky

citová smršť,

citová púšť,

ako ďaľeko po vodu ešte musím?

cez duny koniec nevidím

tam je studňa...nie, to fatamorgána tuším...

piesok horúci je,

slnko pod kožu sa vrýva...

bolesti stále dosť nieje,

smäd už viac sa neskrýva.

hlľadáš mannu?

tej už dávno niet,

nenájdeš ani trávu

späť už cesty niet

už trasie sa zem,

ach, to moje kolená sa trasú,

hlava sklonená,

nie už žiadne pod nohy polená...

niekto nadomnou sa skláňa,

vystiera ku mne ruku,

tá dlaň je skrvavená,

odpudzuje ma vskutku...

ale čo to? počuť spinet...

zdá sa mi to, či blúznim?

hm, dedov klarinet

dušu si trýznim...

kráčam ďalej,

ďalej k cieľu neistému,

zlatá brána otvára sa

odpájam sa zo systému...

ticho...

kľud...

nevedomosť...

spokojnosť...