Pozerám oknom von,
na pravo čierna diera,
mame zlý sklon,
srdce mi zviera.
úzkosť prechádza mnou,
od hlavy až po päty,
možno, mal som byť s ňou,
nie objavovať nové svety.
Lež cesta za poznaním veľmi láka,
preverí naše vnútro, silu,
nieje to ako stavať snehuliaka,
ani stavať pílu.
už blížim sa k nej, už ju cítim,
ako pomaly nás vťahuje,
naberá na rýchlosti, myslím..
tu už nik nás neratuje...
cesty moje aké ste mi vzdialené,
už ste len ozvenou, tieňom,
veci dávno odložené,
sirény nepôžete si ani spevom...
tu na druhej strane pokoj, kľud
vesmír je tak prenádherný,
žeby sme sa posunuli v čase?
hm...čo všetko jedna diera zmení...
tu čas, stáva sa našim spojencom
pokoj nič už nenaruší,
nikto už nerieši kto je kto
lupa tu nič nezväčší
Komentáre