ikopanicky

Občas sa človek zamyslí a popremýšľa nad svojim smerovaním, nad smerovaním svojich blízkych a snáď si aj položí otázku, aký to má všetko zmysel...

Život, hoc trvá krátko, žijeme ho celý život...vplývajú naň do výraznej miery naše rozhodnutia. A väčšinou od nich závisí naše šťastie alebo šťastie niekoho iného...Neviem, či si to uvedomujeme, aký mocný nástroj v rukách máme - kormidlo našich životov - môžme dávať i brať, milovať i nenávidieť, pomáhať i ubližovať...je toho veľa čo môžme urobiť...vždy sú možnosti ako sa na tej ktorej križovatke rozhodnúť...Výber školy, partnera, práce, priateľov,,,a tak ďalej a tak ďalej.

Ľudia do našich životov prichádzajú, odchádzajú ako vánok...

Dalo by sa povedať, že celý život niečo strácame: najskôr spojenie pupočnou šnúrou s matkou, potom mliečne zuby, panenstvo, ružové okuliare, lásky, milovaných blízkych...až nakoniec...oni stratia nás...Ja myslím, že každý koniec je začiatkom niečoho nového a etapy sa striedajú ako ročné obdobia...je na nás či budeme vnímať tieto súvislosti ako pohár z polovice plný alebo z polovice prázdny...Doma dostávame základný balíček správania sa, reakcií, prvotné vzorce, ktoré nás ovplyvňujú celý život.

Koľko času trávime rozvojom svojich osobností? Zaujíma nás vôbec, či sa niekam posúvame? Ako často sme hrdí na to, čo robíme? Alebo ako často sa za seba hanbíme?

Myslím, že nám občas chýba taká sebareflexia, ktorá by pomohla nielen nám ale i našim blízkym...Je to na dlhšie ja viem, ale teraz nemám viac času...

Ivan