Ľúbal by ja ľúbal, tie jej krehké pery,
na rukách i nohách mám však okovy,
jej tvár ako slnce, hneď ma zahreje,
jej pohľad ma ihneď pookreje.
Ja však slabý som a bezbranný,
ktože ma zachráni?!
Je ako slnce, ktoré prírodu prebúdza,
kvietky svojimi lúčmi pohládza.
Ja ako mesiac, s ktorým sa nikdy nestretne,
nikdy nezačuje tieto slová ľúbezné,
tak luna so slnkom nikdy sa nestretne
iba chvíľu pozoruje slnce bezbranne...
a vjase lnečných lúčov zaniká,
no on predsa nevzlyká,
lež raduje a teší sa na ďalší deň,
na ten okamih jediný, keď slnce zazrieť mu je dovolené,
i keď nič mu o svojej láske nepovie..aké pochabé, no nie?
lež city, tie sú nad naše sily...
však možno nastane tá chvíľa,
keď prestane tancovať i lesná víla,
keď v ten okamih jediný,
mesiac prekoná ten záchvat citový,
a vykríkne do sveta tú správu jasnú,
že miluje a má rád, a že sa za to nehanbí
Ach Bože pomôž...ukáž čo robiť´, ó tvorca zeme!
srdce tečie mi, mám ho na dlani!
Ľúbal by ja ľúbal tie jej krehké pery,
na rukách i nohách mám však okovy
Komentáre