ikopanicky

Slnko vychádza, cítim jeho páľavu,

zem naberám do dlaní, ochutnám ju,

zvuk dvojkolesových vozov z diaľavy už počuť,

necítim viac únavu...

vľavo pozerám, druzja, spakojnuju nočju...

Boj posledný už sa blíži,

mnoho zloby zrazia ruky moje mocné,

z prava nepriateľ sa plíži,

v prach obrátim jeho paláce skvostné,

doteraz sa tváril, že nám slúži.

Veru, dôležité je akých priateľov si vyberáme,

bo pravý priateľ pre dni núdze sa rodí,

posledné jedlo si zohrievame,

mladý chlapec bažinou sa brodí...

na rôzne veci spomíname...

Tak toto je tá chvíľa, o ktorej sme snili?

všade samá krv, supy čo sa radujú,

a kde sú ostatní? Ach, tí sa skryli,

aspoň výkriky smrti tie nech počújú.

a ideme ďalej :

v rozhodnutiach ťažkých zostáva človek sám,

moja ruka pevnie zviera kopiju,

budem bojovať, alebo sa vzdám?

hm, neukážem tvár inú...

a tak kráčam, zrýchľujem už bežím,

zlobe, zášti, smrti naproti

vzduch je predsa z rána svieži

tam na mňa čakajú v tom rákosí...

kedysi moje ruky, ach tie ruky ako z ocele,

chránili môj národ rodinu,

však dnes neubránil som to, čo som chcel,

moju nádej jedinú..

čo človek má, ak už aj tú stratí?

nič len bolesť, útrapy...

svoj dlh životom splatí,

tu nepomôžu satrapy...