Prichádza noc - vonku šero,
chladnička zíva prázdnotou,
vonku ohlo sa steblo,
pripíjam si s márnosťou.
Dni, mesiace, roky ubehli,
márnosť spoločníčkou sa mi stala,
už nie som viac zasnený
len nepokoj dnes zo mňa sála...
Samotu už nevnímam,
márnosť čas vyplní,
perinu odkrývam,
oko mi zaslzí.
ďalší deň rovnaký je,
šedý, hmlistý ponurý,
človek nikdy nebude mať oboje,
blato, či kus hliny?
Ktosi však poodhrnul záclonu,
len siluetu vidím,
v rukách žiaru nesie,
nepoviem nič, nikomu nekrivdím...
len úsmev podvedome cítim,
dlhé vlasy rozoznávam,
veď to žena!
žasnúť neprestávam.
Však nastáva náhly zvrat :
mečom lásky kvíliacu Márnosť vyháňa,
"Teraz som tu ja - vraví,
nahradím toho démona?! "
Stále nerozumiem,
nevychádzam z úžasu,
prejav za prejavom dostávam,
vraj nie len do času.
Na všetky jej dary hľadím,
s každým sa zhováram,
do jedného čaj si varím,
zlú náladu v `nom ponáram.
srdce moje povedz že mi,
však to nikdy neskončí?
"Uč sa veriť srdcu ženy,
dobro k Tebe samo neskočí "!
láska,
radosť,
pokoj...
cítiš?
Komentáre