ikopanicky

je potrebné znížiť nevyváženosť medzi predstavami a možnosťami . ináč to automaticky vedie k frustrácii a k nespokojnosti . a keď sme nespokojní tak sme nešťastní .

pre každého to môže znamenať niečo iné. Práve dnes som dala nejakú vetičku o šťastí na blog Miss Ellie. Ale aby som sa neopakovala - lebo ona sa pýtala na to, či by sme uprednostnili šťastie svojich detí pred vlastným šťastím - tak poviem Ti iba toľko - momentálne som šťastná, že si môžem len tak slobodne písať čo chcem, kam chcem a kedy chcem... a môžem si aj písať s kým chcem... samozrejme, ak práve vtedy chce aj niekto iný... :-)))
Tak veľa šťastia aj Tebe! :-)

že človek nie je šťastný, ak nerozumie tomu, čo sa v jeho živote odohráva. keď niekto niečomu nerozumie a pritom chce rozumieť, je zmätený. keď je zmätený, je nepokojný a tým činom aj nespokojný. pomocne si môžeme predstaviť život ako prácu v kancelárii, kde pomocou rozumu vybavujeme rôzne záležitosti. je dôležité, aby sa nám nehromadili otvorené spisy, ktoré by iba zapratávali pracovný stôl, ale aby sme priebežne riešili všetky nové úlohy. a keď už sa stane, že si nabordelíme, treba sa konečne chopiť rozumu a zaprdieť do stoličky, kým sa obzor nevyčistí. keď má človek minulosť vyriešenú, nemusí sa v nej ustavične rýpať, a keď si verí, že dokáže poriešiť aj všetko nastávajúce, nemusí sa ani obávať budúcnosti. môže teda veselo žiť v prítomnosti, ako to nezriedka počujeme odporúčať :-)

čo by som mohla dodať, sami si vytvarame svoje šťastie..
predtým som tiež rozoberala podobne temy...
jednoducho :
1: treba sa mať rád
2: žiť svoj vlastný život
3: byť ochotný odpúšťať
4:-II- zabudnúť
atď....

nemá presnú definíciu. Z prostého dôvodu, pre každého z nás šťastie zanmená niečo celkom iné. Niekoho uspokojujú hmonté statky, inéhp duchovná rovnováha a niekto je úchylný na drobné maličkosti, z ktotých sa aj na prelome 30-tky dokáže tešiť ako malé dieťa. :-)

EMR O_ô

je to praktické a je to aj moja cesta, ale ale.. je to len vymedzenie pojmov, a nestojé to vzdy len na tom, lebo existujú pády.. a vtedy ide o povahu cloveka my musíme stastie vidiet aj cez zarosené sklá, ono existuje, treba ho zbadať

že človek šťastný je viac pragmatický ako analytický, deň za dňom drží peve v rukách, vyčerpané každodenným aspoň chvíľkovým sebarealizovaním, športujúci, tvorivý (aj sexuálne), úspešný v dosahovaní v dobre odhadnutých svojích cieľoch , vyrovnaný s minulosťou a zmierený s budúcnosťou , ktorá je pre neho v danom momente nedoažiteľná, dobrý kalkulátor rovnice : "potenciálny zisk pri danom vklade" , rozhodný ...
no som opísala , čo nie som ale tak dáko som vnímala ľudí, ktorích môj mozog vyhodnocuje ako šťatných

v analyzovaní problém nevidím; patrí k akýmukoľvek úvahám a čím hlbšia a detailnejšia, tým lepšie. ten, kto si nevie nič rozobrať, nemá ani šancu to udržiavať či opravovať. potiaže nastávajú skôr vtedy, keď sa má zrobiť syntéza. v tom bode mnohí zamŕzame. je dosť nepríjemné rozobrať si svoje auto na najmenšie súčiastky a nevedieť ho zase poskladať. tam už sa žiada skôr nadhľad. ono sa to dá hladko spojiť do jedného a v tom práve spočíva umenie žitia. stačí "rozprestrieť" svoje vedomie tak, aby vnímalo detaily a zároveň v každom momente aj celok. je to trošku podobné, ako keď úplne zaleješ určité množstvo piesku v nádobe vodou: voda akoby ohmatávala každé jedno zrnko a zároveň akoby sa stala sumou všetkých zrniek. ak naleješ do piesku povedzme med, preniká medzi piesok ťažšie a pomalšie. ak hodíš do nádoby kus bravčovej masti, ostane iba na povrchu piesku. navonok sa síce od seba líšime svojimi povahami, ale tie nie sú ani zďaleka také zaujímavé ako to, či dokážeme byť vodou, medom, sadlom alebo dokonca len kamením. vodou môže byť každý jeden, lebo technicky je to možné. prekážky sú jedine psychické, a to hlavne strach z opustenia navyknutých chodníčkov, zo straty (zdanlivých) životných opôr.
keď už je naporúdzi účinné analyticko-syntetické uvažovanie (dá sa mu menej presne, ale úplne lahodne hovoriť aj preciťovanie), potom nie je ťažké nájsť si možnosti prejavu, o ktorých si písala, ako aj vyrovnať sa so spomienkami a žiť bez zbytočného očakávania budúcnosti :-)

a to tak,že to ani nezistíš..
len raz si uvedomiš,že v podstate si šťastný muž..

a ak už budeš festom deprimovaný, prejdi sa niekde v areali nemocnice..alebo nejakého ústavu..

tešiť sa treba aj z maličkostí..a tak nech ťa teší,že dokážeš myslieť, citiť, vidieť, počuť..chodiť..

a písať..:)))..

počula som tvoj optimizmus..nezahadzuj ho..:))

v analyzovani problem vidim, ziaden z ludi, ktori ma analytickym myslenim oslnili neboli nijak extremne stastni.
Synteza je samozrejme dolezita, ale ja povazujem sa dobry stred nie analyticko/synteticku rovnavahu ale pragmaticko/analyticku.
Pragmatickost zarucuje ze sa orientujes na vyriesenie problemu , analytickost na prehlbenie pohladov. Pragmatici maju syntezu zvacsa vporiadku. Takze preto moja interpretacia takto.

nie pragmatizmus, preto treba hľadať rovnováhu medzi nimi. pochopiteľne, najprv sa orientuješ na vyriešenie problému a potom na to riešenie použiješ tamtie dve. čo sa týka tvojich skúseností s analytikmi... čítala si aj moje prirovnania? netvrdím, že voda úplne presne zodpovedá vedomiu, ale na priblíženie postačí. tvrdím (lebo mám x-krát odsledované aj vlastnoručne vyskúšané), že myseľ môže fungovať v tom istom okamihu analyticky aj synteticky. možno sa ti tam vynára problém prenosu informácie v onej "vode" tak, aby dokázala naraz postihnúť všetky detaily aj celok piesku. myseľ sa však od vody líši svojou zakrivenosťou, ktorá jej ozaj umožňuje vnímať všetko naraz. pohybuje sa skrátka v 4D.
vďaka mysli možno byť sám sebou, ako sa zmienila ellita. kto nie je sám sebou, vie buď len analyzovať alebo len syntetizovať, čo je mu na dve veci. ale kto je prirodzený, zvláda všetko. možno mi aj uveríš, že sú ľudia, ktorí nepotrebujú počúvať prednášky na túto tému, lebo žitie je pre nich úplne samozrejmé :-)

Ja s tebou nesúhlasím, koncepcia anlyticko pragmatického stredu mne vyhovuje. Osobne by som v každom projekte dala takýchto proti sebe.
Pri analýze človek sleduje veľmi ostro cestu , pragmatik sa orientuje ako sa nejak dostať do cieľu. Analytik stráca nadhľad, pragmatikovi sa zamlźujú detajly. Tvoj postoj analyticko-syntetický je logický ale mne nepostihuje to, čo ja myslím a to je hĺbavá plytkosť.
Darmo, že máš priebežne syntézu analýz, keď nevidíš díky zahĺbeniu možno schodnejšie riešenie, a tie obyčajne vďaka orientácii na problém vidia pragmatici , i keď plytkejšie. Kapeš, preto ja som za analyticko pragmatický stred .

len škoda, že si nečítala moje komentáre s väčším nadhľadom ;->>
očúraj ma, šak odkedy som na blogu, brojím práve proti hĺbavej plytkosti, ktorú zvyknem nazývať špekulovaním, mudrovaním, robením vedy, rozjímaním o nesmrteľnosti chrústa a čertvie, ako ešte. je to spôsob uvažovania, ktorým sa nikdy nič (poriadne) nevyrieši a ktoré skôr prehlbuje dezorientáciu jedinca, čo vedie zvyčajne ku chronickému skepticizmu, zatrpknutosti, pesimizmu, depresiám, paranoji, nevraživosti a pod. v úplne najľahšom prípade robí z človeka smiešneho trtka, a ja neprajem nikomu ani to.
keď prirovnávam myseľ k vode, možno si ju vtedy skusmo predstavuješ presne ako vodu, lenže ona je v niečom veľmi podstatnom odlišná. voda tu reprezentovala iba schopnosť preniknúť do veci, ale nedokáže dosť dobre priblížiť komplexné vnímanie mysle. rozmýšľala si niekedy o teserakte alebo podobnom 4D útvare? sú to celkom užitočné cvičenia. chce to len odtrhnúť sa od vžitého vnímania priestoru. uvoľni sa a príde to samo. potom budeš vedieť úplne presne, ako to myslím. ak zotrvávame vo svojich predstavách v 3D, potom je samozrejme ťažké predstaviť si čítanie knihy, ak ponoríme nos rovno medzi písmenká, a podobne ťažko je opravovať hodinky zo vzdialenosti dvoch metrov. takto workuje hmota v 3D. myseľ vďaka zakrivenosti funguje tak, že čím väčšia je hĺbka, do ktorej sa koncentruje, tým lepší má aj nadhľad, hoci to vyzerá neuveriteľne (podobne zvláštne môže pôsobiť aj fakt, že čím väčšia hĺbka, tým väčšia otvorenosť). ľudí mýlia slová; táto hĺbka fakticky je i nie je hĺbkou. ako nazvať to, čo je nad všetkým a okolo všetkého a súčasne vnútri všetkého? ako nazvať to, čo je nadradené trojrozmernému priestoru a v čom sa zjednocuje každý jeho bod? ako nazvať to, čo je endopriestorom i ektopriestorm? hyper aj hypo? zatiaľ teda vravím hĺbka :-)
ak sa teda myseľ zahĺbi do plytkosti, jej nadhľad bude tiež taký - naprd. ešteže máme okrem plytkosti k dispozícii aj totú hĺbku. tu však nastáva typický psychický problém pozemšťanov: žubrienky, ktoré si voľkajú v mláke a považujú ju za more (toť zahĺbenosť do plytkosti), pri správe o skutočnom mori spravidla zaujmú odmietavý postoj v rámci obrany svojich "hodnôt" a letmý dotyk s ním im už spôsobuje vážnu fyzickú nevoľnosť. nuž a presne tento strach je bránou, ktorá delí ľudí od šťastia. kto pochopí svoj strach, nájde od nej kľúč.

abo do hlbky abo do sirky, vzhladom k obmedzeniu nebyt vstekym naraz, snad chapes, ze oboje naraz do nekonecne nejde . Ci to vidis inak ?

ten oný... zakrivený rozmer sa tiahne do nekonečna tak ako ostatné. miera pochopenia závisí od zakrivenia mysle čiže od nadhľadu a hĺbky jej koncentrácie, ktoré sa svorne vláčia so zakrivením. prinajmenšom teoreticky si tak možno predstaviť aj bytosť, ktorá chápe celý vesmír.
netreba hneď byť všetkým naraz. načo aj? už aj všesmerové vnímanie je výhra oproti jednokoľajnosti. napokon, jednou z typických vlastností mysle je vôľa alias schopnosť presúvať pozornosť a tá už sa postará o to, aby bola myseľ raz tým a inokedy oným. mimochodom, svoje potreby napĺňame práve tak, že sa nimi stávame. či skôr sa o to pokúšame. pravdaže, keď je myseľ ponorená do plytkosti, dosiahne na potreby iba z jedného konca, čo v praxi znamená, že ich od seba odtláča a tým ich napĺňanie odďaľuje (je hrubšia než ony, tak čo by aj chcela, ne?). hlbšia myseľ je jemnozrnnejšia a vie s potrebami splynúť. noha je v noháve a je len otázkou času, kedy k naplneniu dôjde. väčšia hĺbka > kratší čas. ten, čo sa vie sakra dobre koncentrovať, robí zázraky na počkanie, tí poslabší sa za nimi chabrú aj celé tri dni. lúzeri aj celý život, a nič.

nuz pri krviosti ako obycajne koncim :) ale dik za pokec

doščulka som vyprával o hĺbke, 4D, ektopriestore a dobre bolo? len čo to všetko nazvem inak, končíš? mh, mh. asi začnem svoje texty cielene šifrovať, aby som nechtiac neplašil a nezraňoval :-)

myslím si, že Tvoj východiskový predpoklad o povahe šťastia je správny. Nesúhlasím však celkom s topas234. V čom je obmedzenie možností? Ak vynecháme streštené túžby typu "mať tri nosy" alebo "vlastniť súkromnú planétu", máločo si splniť nemôžeš. Potrebuješ zdravie, dostatok peňazí, dobrú partnerku (nech už si pod tým predstavuješ čokoľvek) prípadne ticho v hlave? To všetko a mnohé iné si môžeš zadovážiť. Odporúčaná literatúra:

Charles Haanel: The Master Key System
Abraham Hicks: Ask And It Is Given
Napoleon Hill: Think And Grow Rich
Wes Hopper: The Power of Gratitude
Victor Boc: Cómo resolver para siempre todos sus problemas de dinero (nie je ani zďaleka len o peniazoch)
Deepak Chopra: The Book Of Secrets
Deepak Chopra: The Seven Laws of Success

Myslím, že čosi z toho sa dá stiahnuť na pomerne informatívnej stránke http://www.psitek.net/, kde nájdeš aj veľa iného materiálu. Niečo z uvedeného bolo snáď preložené do češtiny alebo slovenčiny. Pokiaľ viem, najnovšie je na trhu Vadim Zeland a jeho séria:
Prostranstvo variantov
Šelest utrennich zvezd
Vpered v prošloje
Upravlenije reaľnosťju
Jabloki padajut v nebo
Veršiteľ reaľnosti

Poznám iba úryvky niektorých týchto kníh, ale zdá sa, že autori vedia, čo hovoria.
Želám Ti, aby si šťastie našiel, s knihami alebo bez nich. Vôbec najjednoduchší návod tu odznel - buď sám sebou. Ľahko sa povie, ťažšie sa urobí, ak človek zabudol, aké také čudo chutí :-)