Keď som chodil na strednú, učili sme sa o rôznych autoroch, ktorí písali o ľuďoch z okraja spoločnosti, o ľuďoch, ktorí sa nevedeli zaradiť do spoločnosti...hm...tak som sa zamyslel nad tým, či som zaradený ja...respektíve kde :-)
Aj keď sa snažím s ľuďmi vychádzať a celý deň sa usmievať, stále cítim ten konzumný spôsob života : ráno vstať, práca/škola, domov/krčma, večera, opäť spať...deti, vnúčatá...smrť...je to také zvláštne, že tu žijeme chvíľu a po ďalšej chíli si už na nás nik nepomenie...ako spievejú Nedvědi : ...ta chvilka co máš na život, Ti uplyne jak od ohínku dým...tak som sa nad tým zamyslel, pretoe som na ulici stretol telesne postihnutého usmiateho človeka a premýšľal som, kde je on a kde som ja...hodnoty sa nám často menia v závislosti od situácií, ktoré nás postretnú, dokážeme meniť svoje hodnoty, a tým aj svoje osobnosti...akým smerom? To je tiež otázka...
včera som istému človeku vysvetľoval, že v živote nie je najdôležitejšie to, či nás práca baví, ale to, ako dokážeme využiť a pre koho hlavne svoj potenciál...niekto pre prácu, iní, pre ľudí, ktorých milujú...roky ubiehajú, nedajú sa zastaviť, presne ako rieka, do ktorej ponoríme dlane...voda nám och jednoducho obtečie...a plynie si spokojne ďalej...isté veci nezmeníme, nezastavíme..
otázkou potom je, čo pre nás život znamená a ako ho chceme/plánujeme prežiť...potom prichádzajú na rad obete, ukrajovanie z našich predstáv plánov a nekonečné prispôsobovanie sa okoliu/rodine, okolnostiam...je to kolobeh, ktorý musíme brať do úvahy, tak ako gravitáciu...
- teraz sa ešte môžme dostať do roviny náboženskej, filozofickej... ale ja už musím pracovať, tak nechám tých, ktorí sa majú potrebu vyjadriť, aby sa vyjadrili...
všetkým praje krásny deň plný dobrej nálady:
Ivan :-))
Komentáre