ikopanicky

Ked otvoril som náš byt,

zostal som v ňom iba sám,

len na stole malý vryp,

a teraz poraď si sám,

rána už nie sú spoločné,

útierka na riad spí,

do svedomí si ľudia vkročme,

bábika už sní..

Tvoje vlasy stále su všade,

ako hneval som sa keď Ti padali,

pach horkosti duše..aké zvláštne,

na gauč naši známi si sadali...

Ráno je dnes ozvlášť sychravé,

sýkorky nespievajú,

tigre už niesú dravé,

s prírodou splývajú,

na tŕňoch ruží,

čiasi krv,

vonku opäť sneží...

démon noci prišiel prv.

biele súkna do duší

to nieje viac len sen,

už sa viacej nemučím,

radšej odchádzam preč...