Tma vkráda sa do duší,
a do sŕdc,tých tiež,
v mučniarniach už nikto nemučí,
Ty cítiš to, viem.
Oči plné túžob na seba hľadia,
pery, jedna k druhej sa túlia,
ni la tour Aifel už nieje mladá,
naše srdcia tmou stále blúdia.
Všade navôkol tma, hmla, sneh,
zima dostáva sa ku kostiam,
na kôre stromu zlomil som si necht,
nevládzem už čeliť bolestiam.
Hmla hustne, tvrdne chlieb,
samoty pribúda,
zlý ten prichádza hneď,
síl nám ubúda...
Už počujem zvony,
ženský hlas viola ticho pretína,
na tričku mám Tvoj vlas,
ničota silnieť začína.
Nohy oťažievajú,
mesiac nevydá viac svoj jas,
holuby sa viac neschádzajú,
kohút nevydá viac svoj hlas.
Slza za slzou na zem padá,
zem všetko vysuší,
posledný sokol na ruku mi sadá,
hluk jeho krídel ticho preruší.
Nohy kamenejú, zovretie silnie
...čakanie na ničotu...
čas veľmi pomaly plynie,
dážď zmýva nečistotu.
Spomienky sú to posledné, čo máme,
keď cítime, že smrť sa blíži..
celý život sa len hráme,
každý z nás po niečom túži.
Cítiš ten dotyk, dotyk chladný?
To ničota svojou dlaňou sa Ťa dotýka,
vlk smrti je už hladný,
dieťa nezovrie už svojho macíka.
Počuť hrať klavír, malé piáno,
oči sa už zatvárajú,
nieje tu už ani Cyrano,
niet miesta, kam nás pochovajú...
Komentáre