ikopanicky

tak premýšľam nad tým zhonom, ktorý vidím a vnímam okolo seba...koľko veľa tvárí máme a ani to nevnímame...ale príjemné bolo, ako sa mi jeden pán na Vianočných trhoch v BA ospravedlnil, za to, že do mňa drgol so slovami: prepáčte, tak sme sa na seba pousmiali...nič sa nestalo ovetil som mu...on mne na to: "...len by som nikoho nechcel nasrať "...trak to bolo zaujímavé...hm ale, žiaľ je nás menšina...teraz sa akože máme všetci radi...stromčeky, rodina blá, blá...pritom najviac samovrážd sa odohráva práve v tomto období...

My to asi až tak nevnímame, ale okolo nás ľudia bojujú každý deň, sami so sebou, za svoje ideály, pre svoju nenásytnosť...koľko sa nás nad sebou reálne pozastaví nad sebou? Urobí si inventúru duše, citov? Alebo si nechá nastaviť zrkadlo? Vieme, ako reagujúpri zrkadle opice: najedujú sa, a začnú byť agresívne...ani my to nemáme radi...a niekedy veru rozdávame aj buchnáty...a len sa takýmto spôsobom degenerujeme...z generácie na generáciu je to horšie. Strácame hodnoty, ktoré boli prirodzené pre našich rodičov...

Žijeme si svoje životy, nepoznáme mená svojich susedov, nevieme ako sa v skutočnosti majú naši známi, priatelia, rodinný príslušníci...strácame o sebe prehľad...ľudí okolo seba potrebujeme menej ako je zdravé...máme svoje ulity, úlety a stále sa točíme na jednom mieste ako pes, ktorí naháňa svoj chvost. Toto ma tak napadlo, pri pohľade na dnešný dátum...kedy sa naučíme milovať jeden druhého? A vieme vôbec, čo to znamená? Alebo ani nie? Rozbor môjho pohľadu na lásku a podstatu milovať niekoho pridám nabudúce :-)

krásny deň Vám všetkým...alebo večer