Hodiny sa vpravo krútia,
voda smerom nadol tečie,
nad padlými matky smútia
babka chlebík pečie...
a tu nad obzorom dve slnká...
jedno z nich je falošné,
ľudské oko naposledy žmurká,
matka tesnejšie dcéru si pritisne...
neskôr úrodu svoju čierne kone pozberajú,
pod kopytami trasie sa zem,
vrchy už viac do neba nevyčnievajú,
more vysychá, to viem.
sneh začína padať,
ach nie, to popol poletuje,
starkého už nevidno si sadať,
už nik nič neobetuje....
kráľ v šarláte svoje kráľovstvo si prezerá,
počuje dupot koní, podkovy,
cédre, drahé kovy viac už nemá,
nepomôžu mu viac ostrovy...
dych koní čiernych počuť čoraz bližšie,
kráľova tvár už nežiari,
nedá sa byť už tichšie,
koruna bezvýznamná je, rastú obavy...
mráz po chrbte behá ako mravce daromné,
korunu kráľovi zráža kôň kopytami,
kráľ myslí na svoju Salome,
nie, nezavrie si oči, neodíde skromne!
plášť zhadzuje zo seba,
lež naproti presila - tasí meč,
krátky švih...kráľovo telo padá,
padá i jeho meč.
pamiatka sa pominula,
nik naňho už nepamätá
smrť už náruč rozvinula,
smutný pohľad sa naskytá
Komentáre