ikopanicky

Je 21 storočie, USA si zvolilo za prezidenta po prvý raz Afroameričana, Kuba sa otvára svetu, Čína a India preberajú vedúce postavenie veľmoci vo svete. Nevôľa ostatných sa prejavuje začatím vojny medzi Izraelom a moslimským svetom, ktorý vyhlasuje Židom svätú vojnu...Vojna sa rozširuje do najvzdialenejších končín zeme. Voda v riekach sa mieša s krvou z mŕtvych tiel...Supy a iné zvieratá hodujú. Nepoužívajú sa len zbrane atómové ale aj chemické a biologické...V Európe zomiera vyše 300 miliónov ľudí, na americkom kontinente dvojnásobok. V priebehu prvých týždňov pocíti celá zem vážne straty - na následky vojny zomierajú temer dve miliardy ľudí. Krik a plač sa ozýva po celej zemi...Žena zvierajúca roztrhané dieťatko v náručí....Na svete je toľko bolesti ako nikdy predtým. Peniaze strácajú hodnotu, nič nefunguje...je hlad. Ženy, ktoré majú malé deti ich jedia...nielen kôli svojmu hladu, ale i preto, že sa nechcú pozerať na to, ako umierajú od hladu pred ich očami. Čína vyhlasuje medzinárodne prijaté stanné právo, akékoľvek náboženstvo je zakázané, náboženské prejavy sú trestané okamžitou popravou kdekoľvek na ulici....Ľudia vnímajú popravy ako niečo úplne normálne...skôr vítaná zmena...jedlo dáva vojsko na prídel...o jeden živý krk menej...

Ja sa prechádzam po nábreží Dunaja...mosty neexistujú, ostali z nich iba kúsky, ľudia ma míňajú ako bez duše, nik si nikoho nevšíma...Vraždy kôli oblečeniu, jedlu sú na dennom poriadku....Vojsko má na starosti iba zachovanie všeobecného poriadku - inými slovami to, aby neprichádzalo k povstaniam...všetci, ktorých som poznal sú alebo mŕtvi, alebo nezvestní...dnes som sa vybral hľadať istú osobu...ženu...som už pri bývalom starom rozhlase...už tam nieje, Národná Banka je zničená...všade je cítiť páliace mŕtvoly...každodenný obraz...Prechádzam okolo ženy, ktorá zviera svoje mŕtve dieťa...už neplače, vyschli jej slzy....Skláňam sa k nej, snažím sa usmiať no nejde to, žena začne na mňa kričať, biť ma...násilím ju beriem i s dieťaťom na prvé miesto kde je zem, beriem jej dieťatko z rúk a prikrývam hlinou..sedím s ňou vedľa hrobu jej dieťaťa mlčky, hľadiac na hrob, premýšľajúc nad tým, že zámer mojej cesty bol úplne iný. Vstávam aby som šiel za tou...Volám sa Mária! povedala zrazu podávajúc mi ruku. Ahoj ja som Ivan odvetil som. Poďme povedala rázne a vstala. prekvapený sa podvoľujem jej vôli a nasledujem ju. Je leto...smerujeme k zátoke Dunaja, kde sa okúpeme a operieme si šaty vo vode...blíži sa 10ta hodina večerná...mali by sme ísť, šaty nám už vysušilo slnko...
Maji? Viem musíme ísť...oblečieme sa do suchých šiat a vedie ma ďalej...je mi jedno kam, aj tak nemám kam by som šiel... zrazu prichádzame k jednému opustenému domu...počuť hlasné vytie sirén...ešte, že sme to stihli vravím po tichu...hej, odvetí..(od 22.00 do 08:00 je zákaz vychádzania, každý priestupok je riešený popravou na mieste) Ideme si spoločne ľahnúť, vyzliekame sa, som príšerne hladný a unavený, Mária si ľahá vedľa mňa. Objatie neberiem osobne, má toho za sebou dnes dosť...Keď už zaspávam, začína ma dráždiť...aha! Chce sa milovať...podvolím sa rád a zažijeme krásnu noc...neskôr mám výčitky i keď sa vnútorne ospravedlňujem tým, že to po takom dni potrebovala....Plynú dni, týždne a my sme stále spolu....je to obyčajné dievča, ktoré kľaje ako pohan, a príliš ju netrápi čo bude zajtra...čo chápem, lebo čo bude zajtra nevie nikto z nás...

Máriu som si obľúbil a pripúšťam, že máme vzťah.

Dni plynuli...všimol som si, že okolo polnoci prechádzajú okolo nás postavy v kapucniach...Jedného večera išiel okolo len jeden, všimol som si, že mal ťažkú chôdzu a tak som šiel za ním, premohlo som ho, zabil a navliekol si na svoje veci čiernu sutanu...intuitívne som šiel do centra a všimol si že je nás viac...začína mi zvierať žalúdok, všade sú vojaci...vzpriamene však kráčam ďalej, pretože vnímam, že je to v poriadku. Vchádzame do budovy, ktorá je zvnútra krásna, akoby neporušená....na stoloch je plno jedla a pitia...dlhé stoly, miestnosť ako v škole u Harryho Potera...niekto sa postaví za pult, nastane ešte väčšie ticho...