ikopanicky

...počúvam hudbu a analyzujem dnešný deň...

Dnes bol deň skoro ako každý iný...taký nedeľný...prichádzal som však na križovatku ku Galvaniho(BA)  zbadal som človeka, ktorý chodil medzi autá a snažil sa predať nejaký ten časopis...Bol ufúľaný, evidentne chronicky nevyspatý...prečo takto skončil neviem, no pohľad na takto zbedačeného človeka so mnou vždy zatrasie...potom prišiel ďalší okamih...keď som na inom prechode sledoval starú pani, ktorá ledva išla, každý pohyb jej evidentne spôsoboval bolesť...kým sme mladí, snažíme sa takýchto ľudí si nevšímať, no mne to akosi nedá a vždy sa cítim akosi zvláštne...to, že starý človek vstane z postele je pre neho určite víťazstvo, alebo ďalší deň trápenia a čakania na tú chvíľu, keď zubadá otvorí  kosu? Je veľa vecí ktoré nevnímame, nechceme, zaťažovalo by nás to? Niekoho snáď...dnes chce málokto pochopiť niekoho so svojho okolia, nieto ešte niekoho, koho vidíme iba okamih...ale svet je poskladaný z nás všetkých..všetci tvoríme celok, ktorý dýcha vzduch, pije vodu...je to ako s hodinami...skladajú sa z mnohých častí...ak jedno koliesko nefunguje, máme už iba hodiny, ktoré sú nefunkčné. Tak si kladiem otázku, či my, ľudia sme vôbec funkční...ako celok asi nie...takže je to zvláštne, ale sme hodiny, ktoré su nefunkčné...základné súčasti ako láska, úcta...hodnoty, nás už nespájajú...prejdem sa po ulici a nepočujem TIK-TAK-TI-TAK...iba ticho...občas niekto hodiny preleští, veď nevadí, že nejdú...hlavnem, že vyzerajú pekne...

Trocha tvrdé a možno zvláštne, viem, ale takto som cítil dnes svet okolo seba a je to zvláštne...napriek tomu že tvoríme jeden celok, nedôjde k dohode, nevezmeme si olejničky, nenaolejujeme svoje súčiastky, aby sme fungovali, radšej sa budeme hádať, schovávať sa do pretvárky, planých rečí bez ducha....

Problém je ten, že  my sme ten tikot ani nemohli nikdy počuť, pretože tie hodiny už dávno nefungujú...a narazil som na ďalšiu vec: hodiny sa sami neopravia, potrebujú niekoho, kto by ich opravil...

 P.S.: potom som si ešte prečítal niekoľko článkov na blogu a konečne som sa odhodlal niečo vyjadriť aj takto...takže vznikol takýto námet...o nás, o čiastočkách veľkého celku...technicky vzato

  - ešte jedna vec: možno preto milujem prírodu, alebo HUDBU...v oboch je harmónia, pokiaľ ju n.:človek nenaruší....milióny tónov správne usporiadaných, tvoria jeden počúvaťeľný celok, navzájom prepletený množstvom iných navzájom sa dopĺňajúcich tónov...ale to by sa dalo rozvíjať do nekonečna...